Henri Matisse

Pôvab, svetlosť, sviežosť – také neustálenie pocitov. Mám plátno na ktorom sú stále čerstvé farby a začínam na tom pracovať znovu. Tón bude bez pochýb pochmúrny. Nahradím originálny tón nejakým s väčšou hustotou, zlepšenie, ale menej príťažlivé pre oči. Impresionistickí maliari, najmä Monet a Sisley, majú jemné pocity, úplne neprístupné pre každého z nás. Výsledok ich plátien je taký, že všetko vyzerá rovnako. Slovo impresionizmus perfektne charakterizuje ich štýl, kvôli škále neustálených pocitov. Toto pomenovanie nie je vhodné pre istých nedávno pôsobiacich maliarov, ktorí sa vyhýbajú prvému dojmu, a považujú ho za takmer nečestný. Rýchle prevedenie krajín reprezentuje len jeden moment jeho existencie. Preferujem, trvaním na jeho nevyhnutnom charaktere, risk, že bude strácať pôvab, aby získal väčšiu stabilitu.

Podstatou týchto nastupujúcich momentov, ktoré vytvárajú povrchnú existenciu bytia a vecí, a ktorá je nimi neustále modifikovaná a transformovaná je, že niekto môže hľadať pravdivejší, nevyhnutnejší charakter, ktorého sa umelec bude zmocňovať tak, že môže podávať skutočnosť trvajúcej interpretácie. Ak navštívime miestnosť so sochami zo 17. a 18. storočia v Louvri a pozrieme sa napríklad na Pugeta, môžeme zbadať, že výraz je vynútený a zveličený, na okamih znepokojuje. Je to však rozdiel, ak navštívime Luxembourg. Postoj v ktorom zachytili sochári svoje modeli je vždy jeden, v ktorom vývin končatín a napnutie svalov sa ukáže ako najväčšia výhoda. A už tendencia takéhoto chápania nekorešponduje s ničím v prírode. Ak nás to v momente údivom zaujme, následný obraz nám nepripomína nič čo vidíme. Umocnená tendencia, kým trvá, je pre nás významná, len ak neizolujeme tiež prítomný pocit z toho, ktorý tomu predchádza, alebo ten ktorý nasleduje potom.

Sú dva spôsoby vyjadrovania vecí. Jedným z nich je ukázať ich surovo, ďalším spôsobom je vyvolať ich prostredníctvom umenia. Svojím odchodom z literárnej reprezentácie hnutia niekto dosiahol väčšiu krásu a noblesu. Pozrime sa na Egyptské sochy. Pôsobia na nás strnulo. Cítime to už v obraze tela schopného pohybu a ktoré je živé napriek strnulosti. Grécke, sú príliš pokojné: muž vrhajúci disk bude zachytený v momente v ktorom sa zhromažďuje jeho sila, alebo prinajmenšom, ak je zachytený v najvypätejšej a riskantnej pozícii naznačovanej akciou, sochár to bude stelesňovať a kondenzovať tak, že rovnováha je znovu ustálená, tým je naznačená myšlienka trvania. Pohyb je sám o sebe nestály a nehodí sa k niečomu trvalému napr. k soche, iba ak si je umelec vedomí úplného účinku ktorým moment len reprezentuje.

Musím presne definovať charakter objektu, alebo tela, ktorý si želám maľovať. Robím to tak, že študujem moju metódu veľmi presne: Ak položím čiernu bodku na list bieleho papiera, bodka bude viditeľná bez ohľadu na to ako ďaleko ju položím. Je to čistý záznam. Ale vedľa tejto bodky umiestnim druhú, a potom tretiu a už tam je zmätok. Poriadok, pre prvú bodku zachováva jej hodnotu. Musím ho rozšíriť, keď položím ďalšie znaky na papier. Ak na biele plátno položím dojmy z modrej, zelenej, červenej, každý nový ťah zmenšuje závažnosť uprednostnenia. Predpokladám, že musím maľovať v interiéry: Mám pred sebou príborník; dáva mi pocit jasnej červenej, a použijem červenú, ktorá ma uspokojuje. Vznikol vzťah medzi červenou a bielou na plátne. Dovolím si položiť zelenú blízko červenej, a urobím žltú podlahu- znovu tam bude vzťah medzi zelenou, alebo žltou a bielou ktoré ma budú uspokojovať. Ale tieto rozdielne tóny oslabujú ďalšie. Je nevyhnutné, aby rozmanité záznamy som vytvoril rovnomerne. Len tak sa navzájom nezničia. Pri tvorbe musím riadiťsvoje myšlienky. Vzťah medzi tónmi musí byť taký, že sa budú podporovať a nezničia sa navzájom. Nasledujú prvé nové kombinácie farieb a poskytnú súhrn môjho vyjadrenia. Som nútený premiestňovať to pokiaľ konečne môj obraz nevyzerá kompletne zmenený. Potom postupné modifikácie, červenej môžu nasledovať zelenú ako dominantnú farbu. Nemôžem kopírovať prírodu bezduchým spôsobom. Som nútený interpretovať ju a podrobiť duchu obrazu. Z týchto vzájomných vzťahov, musím nájsť vo všetkých tóny. Výsledok živej harmónie farieb, analogickej k hudobnej kompozícii. Pre mňa je to všetko koncepcia. Od začiatku musím mať jasnú víziu celku. Mohol by som spomenúť sochára ktorý produkuje počudovania hodné diela: ale pre neho je kompozícia len zoskupenie fragmentov, ktorých výsledkom je zmätok výrazu. Pozrime sa miesto toho na Cézannove obrazy: všetko je tak dobre usporiadané bez ohľadu na to z akej vzdialenosti sa pozeráte, alebo koľko figúr sa tam nachádza. Budete vždy schopný rozlíšiť každú figúru jasne a vedieť ktorá časť patrí ktorému telu. Ak je poriadok a jasnosť na obraze, znamená to, že spočiatku existovala v mysliach maliarov rovnaká jasnosť a poriadok, alebo že maliar si bol vedomí ich potreby. Končatiny môžu byť spletené a položené priečne, ale v očiach diváka budú zadané a pomôžu určiť pravé telo – celý zmätok sa stratí.

Hlavná funkcia farby by mala slúžiť výrazu najviac ako je to možné. Pracujem s tónmi inštinktívne. Najprv, a možno bez toho aby si to uvedomoval, často ma nejaký tón zvláštne zvedie, alebo podnieti a figúra je hotová. Budem si zaznamenávať, že musím rešpektovať tento tón, kým postupne všetky ďalšie mením a pretváram. Výrazový aspekt farieb využíva to svoje na mne čisto inštinktívne. Maľovaním jesennej krajiny sa nesnažím zapamätať si, ktoré farby vyhovujú tomuto ročnému obdobiu, budem inšpirovaný len pocitom, ktorý vo mne toto obdobie vzbudzuje. Ľadová čistota trpkej modrej oblohy, bude vyjadrovať toto ročné obdobie práve tak dobre ako nuancy lístia. Môj pocit z tohto sa môže meniť, lebo jeseň môže byť pokojná a teplá ako pokračovanie leta, alebo dosť chladná so studenou oblohou a citrónovo-žltými stromami, čo pôsobí sychravo a označuje zimu. Moja voľba farieb sa neopiera o vedeckú teóriu. Zakladá sa na pozorovaní, na citlivosti a na precítenom zážitku. Inšpirovaný istou stránkou Delacroixa, umelec ako Signac je zaujatý doplnkovými farbami a teoretické znalosti o nich ho budú viesť k používaniu istých tónov na určitom mieste. Ale ja sa jednoducho snažím použiť farby, ktoré mi poskytnú pocit. /Vo mne vyvolajú dojem/. To je hnací podiel na tónoch, čo ma môže viesť k zmene tvaru figúry, alebo k pretvoreniu mojej kompozície. Pokiaľ dosahujem tento podiel na celej časti kompozície, snažím sa smerovať k tomuto a stále pracovať. Potom príde moment, keď všetky časti musia nájsť svoje vzťahy a kvôli nim by to malo byť pre mňa nemožné pridať ťah na mojom obraze bez úplného premaľovania. V skutočnosti, myslím že verné teórie doplnkových farieb nie sú absolútne. Pri štúdiu obrazov umelcov, ktorých znalosti farieb závisia na inštinkte a pocite a na konštantnej analógii s ich pocitmi, niekto si mohol definovať pravidlá farby a tak rozšíriť obmedzenia farebnej teórie ako sú teraz definované.

To čo ma zaujíma najviac nie je vôbec zátišie, ani krajina, ale ľudská figúra. Je to, čo mi najlepšie umožňuje vyjadriť moju takmer posvätnú úctu k životu. Netrvám na všetkých detailoch tváre, na ich posadení jeden za druhým s anatomickou presnosťou, keď mám taliansky model, ktorý na prvý pohľad nič nepodnecuje, ale čisto bytostnú existenciu. Napriek tomu odhaľujem jej vnemové kvality, preniknem medzi línie tváre, tie ktoré naznačujú hlbokú príťažlivosť, ktorá pretrváva v každom ľudskom bytí. Dielo umenia musí niesť so sebou kompletnú významnosť a využiť to na pozorovateľovi dokonca pred jeho poznaním predmetu záležitosti. Keď vidím Giottove fresky v Padove nemám problém s poznaním, ktorú scénu zo života Krista mám pred sebou a okamžite rozumiem myšlienke, ktorá sa predo mnou z obrazu vynorí v obrysoch, v kompozícii farby. Názov bude slúžiť len k potvrdeniu môjho dojmu. Snívam o umení rovnováhy, čistoty a pokoja bez starosti, alebo depresívnych subjektívnych zážitkov, o umení, ktoré by mohlo byť dostupné pre robotníka, businessmana, tak ako aj pre spisovateľa. Ozajstná rozvážnosť vplyvu na myseľ, niečo ako dobré kreslo, ktoré poskytuje relaxáciu od psychickej únavy. Časté diskusie vznikajú z hodnoty rozličných procesov a ich vzťahov k rozdielnym temperamentom. Rozdiel tvorby je vytvorený medzi umelcami, ktorý tvoria priamo z prírody a tými, ktorý pracujú čisto s predstavami. Osobne si myslím, že žiadna z týchto metód nemusí byť výlučne preferovaná pred ďalšími. Obe môžu byť používané pri dosahovaní rovnakých individualít samostatne, pretože potrebuje kontakt s objektmi, tak aby zachytil pocity, ktoré budú nabudzovať jeho kreatívne nadanie, alebo pocity, ktoré v ňom práve prebiehajú. V ďalšom prípade bude schopný zájsť do úplnosti, ktorú dosahuje obrazom. V žiadnom prípade si nemyslím, že niekto môže posudzovať životnosť a silu umelca, ktorý má dojem z priameho pohľadu na prírodu. Je schopný organizovať svoje pocity pri pokračovaní v práci v rovnakom rámci mysle, rozdielnych dňoch a rozvíja ďalej tieto pocity. Táto sila sa preukazuje tak, že dostatočne vie ovládať samého seba (vlastného subjektu- vie si udržať disciplínu). Najjednoduchším spôsobom sú tie prostriedky, ktoré najviac umožňujú umelcovi vyjadriť samého seba. Ak má banálny strach, nemôže sa vyhnúť objaveniu neznáma, alebo prikloniť sa k bizarnej kresbe a excentrickej farbe. Jeho výrazový prostriedok musí pochádzať takmer z potrieb jeho temperamentu. Musí mať ľudskosť mysle, aby uveril, že maľuje len to čo videl. Mám rád Chardinov spôsob vyjadrovania a nanášam farbu podobne ako on. Alebo aj Cézannov spôsob, aby som zabezpečil páčenie sa, alebo Rodinov v kopírovaní prírody. Leonardo povedal: Ten, kto môže kopírovať, môže tvoriť. Tí, ktorí pracujú z predstavami, s myšlienkami a otáčajú myšlienky späť k prírode postrádajú pravdu. Umelec musí pripustiť, keď uvažuje, že jeho obraz je pasca, ale keď maľuje by mal cítiť, že kopíruje prírodu. A dokonca, keď sa odchyľuje od prírody. Musí to robiť s presvedčením, že je to iba jej dokonalejšia interpretácia. Niekto môže povedať, že ďalšie názory na maľbu očakávajúce od maliara sú plytké. Proti tomu nemôžem namietať, že nie sú pravdivé. Rola umelca, ako aj odborníka, pozostáva z bežných právd, ktoré sú mu často opakované, ale ktoré budú mať pre neho nový význam a ktoré si bude pripúšťať, keď bude zovretý v ich najhlbšom význame. Keď nám mali letci vysvetliť bádanie, ktoré ich vedie k opúšťaniu zeme a vstúpeniu do vzduchu, mali by len potvrdiť verné elementárne princípy fyziky zanedbané menej úspešnými vynálezcami. Umelec vždy profituje z informácií o ňom a ja sa rád učím tam, kde sú moje slabé miesta. M. Péladan v Revue Hébdomadaire potupil mnohých maliarov, medzi ktorých by som mohol zaradiť aj seba, pretože ich nazval šelmami ("fauves"). Tým nás "oblieka" ako každého ďalšieho tak, že nie sme viac znateľní než bežní návštevníci obchodného centra. Môže génius počítať s toľkým málom? Ak to bola otázka na mňa samého, tak by si to mal M. Péladan premyslieť v pokoji, v budúcnosti. Mal by som sám seba nazvať Sar a obliekať sa ako nekroman. V rovnakom článku tohto vynikajúceho autora som vykreslený tak, že nemaľujem čestne. Mal by som byť oprávnene nahnevaný, že jeho nekvalifikované vyhlásenie, si želá s rešpektom vzor a pravidlá. Problémom je to, že tieto pravidlá neuviedol. Som ochotný ich vytvoriť, ale bolo to možné naučiť sa ich od starých umelcov. Pravidlá nemajú vonkajšiu existenciu. Inak dobrý profesor by mal byť skvelý génius ako Racin. Nikto z nás nie je schopný zopakovať tak maximálne skvele starých majstrov, ale máloktorý môže preniknúť do ich zmyslu. Som pripravený pripustiť, že zo štúdia prác Raffaela alebo Tiziana môže byť vyňatá viac kompletná zostava pravidiel, rovnako ako z Maneta a Renoira, ale pravidlá Maneta a Renoira boli tie, ktoré sprevádzali ich temperamenty a ja preferujem menšinu- tie ich menej známe maľby z celého diela, ktoré obsahujú napodobňovanie (Venušu z Urbina a Madona s vtáčikom). Tieto neskoršie práce nie sú tak cenené. Či chceme, alebo nie , patríme do nášho času a podieľame sa na vyjadreniach pocitov z nich a dokonca aj klamných predstáv z nich. Všetci umelci robia stopy vo svojom čase, ale najväčší umelci sú tí, v ktorých je to hlboko zapísané. Naša epocha je lepšie reprezentovaná Courbetom ako Flámmi, Rodinom lepšie než Frémietom. Či sa nám to páči, alebo nie, predsa neústupne voláme našich vlastných vyhnancov. Medzi našou dobou a nami je zavedené neporušiteľné puto a M. Péladan tomu nemôže uniknúť. Estetici budúcnosti sa budú inšpirovať jeho knihami ako faktami. Keď ich naštudujú, dokážu, že nikto z nášho času nerozumie celému dielu Leonarda da Vinciho.

Mgr. Zuzana Ferencová